Svätci
BL. MATKA TEREZA Z KALKATY
rádová sestra, zakladateľka rehoľného rádu
Kongregácie misionárok lásky
Narodila sa 26. augusta 1910 v macedónskom meste Skopje. Jej matka Drane a otec. Mala dvoch súrodencov - brata Lazëra a sestru Age. Ako osemnásťročná premýšľala o svojej budúcnosti. 29. novembra 1928 odišla do kláštora Loreto v Rathfarnham, Dublin; odtiaľ do Indie (1. decembra 1928), kde začala svoj noviciát v Dárdžilingu (Darjeelingu) spolu s juhoslovanskou spolusestrou Máriou Magdalénou. Kláštor Dáržiling sa nachádza v podhorí Himaláj. Tam Agnesa dostala rehoľný habit, a dala si meno Tereza z úcty ku sv. Terézii od Dieťaťa Ježiša. Dňa 6. januára 1929 dorazila do Kalkaty. Mala vtedy 19 rokov.
Po zložení sľubov sa stala učiteľkou zemepisu a dejepisu na St. Mary´s High School v Kalkate. Zároveň študovala, aby dosiahla magisterský titul a stala sa riaditeľkou školy. 24. mája 1931 zložila prvé sľuby a 24. mája 1937 zložila večné sľuby v Dárdžilingu za prítomnosti arcibiskupa Ferdinanda Periera SJ.
Kalkata - miliónová metropola západnej časti Bengálska bola v tej dobe peklom na zemi. Obrovské mesto skladajúce sa väčšinou z hlinených chatrč, bahna a slumy sa preslávilo špinou a predovšetkým nesmiernou chudobou. Matka Tereza bola konfrontovaná svetom bohatých, ktorých deti vychováva, a svetom chudobných, ktorí zomierajú na ulici. S chudobnými sa stretla pri odchode na stanici v Kalkate, kde jeden z nich kričal, že je smädný a hladný. Jeho slová jej počas duchovných cvičení rezonovali v ušiach.
V januári 1948 požiadala svoju predstavenú o dovolenie žiť mimo kláštora a pracovať v kalkatských chudobných štvrtiach; o mesiac neskôr si vyžiadala povolenie z Ríma. 18. augusta 1948 odišla z rehole Loretániek a obliekla si biele sárí s belasým okrajom a krížom na ramene. Odišla na tri mesiace do Patny k lekárskym misionárkam na ošetrovateľský kurz. V decembri sa vrátila do Kalkaty a bývala u malých chudobných sestier.
Zakladala útulky pre siroty, nemocnice a školy. 21. decembra 1948 otvorila prvú školu v chudobnej štvrti Moti Jheel. 7. októbra 1950 bola schválená nová Kongregácia misionárok lásky (rehoľná skratka MC; ľudovo: sestry Matky Terezy) so sídlom v Kalkate. Pridala si k rehoľným sľubom (chudoba, čistota, poslušnosť) ešte štvrtý sľub: poskytovať horlivú a dobrovoľnú službu tým najúbohejším.
V roku 1952 mestské úrady schválili Matke Tereze dom pre umierajúcich. Táto budova v Kalkate, uprostred štvrte, kde sa nachádza hinduistický chrám Kalighat, sa stala známa neskôr po celom svete. Často vo svojich verejných prejavoch rozprávala:
"Raz som vytiahla jedného muža z otvoreného odpadového kanála. Jeho telo bolo posiate ranami, z ktorých vychádzali červíky. V Nirmal Hriday som ho začala umývať a ošetrovať mu otvorené rany. On sledoval s polootvorenými očami každý môj pohyb bez jediného slovka sťažnosti. ,Veľmi trpíš?´ spýtala som sa ho. ,Áno´ - odpovedal potichu a dodal: ,Ale som šťastný, pretože nikdy som nebýval v dome. Žil som ako zviera, ale teraz, obklopený takým množstvom lásky, zomriem ako anjel."
V roku 1957 sa začala Matka Tereza so svojimi sestrami starať o malomocných. Neďaleko Kalkaty otvorila na spustnutom, dlho neobrábanom pozemku pod jedným stromom na nákladnom aute svoju "prvú ordináciu", ktorá sa čoskoro stala jej "mobilnou poliklinikou". To bol začiatok dnes už vyše stovky moderných indických centier, v ktorých ročne ošetria skoro 200 000 pacientov.
Matka Tereza chcela pomôcť malomocným odvrhnutým od spoločnosťou a tak aby im dala pocítiť, že sú užitoční čoskoro tkali na krosnách biele sárí s modrým okrajom, z ktorých sa k misionárkam lásky za jeden rok dostalo 4000 kusov.
1. februára 1965 sa kongregácia sestier stala rehoľnou spoločnosťou s pápežskými právami.
Svoje mladé sestry často povzbudzovala: "Keď chcete naozaj rásť v láske, tak choďte k Eucharistii, klaňajte sa. V minulosti sme mali v našej kongregácii týždenne jednu hodinu poklony. V roku 1973 sme sa rozhodli, že budeme mať jednu hodinu poklony každý deň. No odkedy máme poklonu každý deň, naša láska k Ježišovi je vrúcnejšia, naša vzájomná láska pochopenia plnšia, naša láska k biednym súcitnejšia a počet povolaní sa zdvojnásobil."
V roku 1976 založila Matka Tereza na žiadosť amerických biskupov kontemplatívnu vetvu rehole Sestry Slova.
V roku 1979 dostala Nobelovu cenu mieru za svoju celoživotnú humanitárnu prácu.
Matke Tereze sa podarilo získať dosť peňazí na výstavbu pomerne solídnych nemocníc, na indické pomery dokonca luxusných.
Keď mala 75 rokov, bola ocenená Medailou Slobody prezidenta USA a zároveň šla do kín po celom svete premiéra filmu Matka Tereza. V tej dobe sa už jej nemocnice rozšírili do všetkých chudobných krajín sveta.
V dobe najväčšieho úspechu dokázala Matka Tereza niečo, čo zvládne len málo ľudí, ktorí si zvyknú na moc: v roku 1996 odstúpila z vedenia rádu. V roku 1997 sa zo zdravotných dôvodov vzdala misie a na jej miesto nastúpila sr. Nirmala MC. Keď zomierala, celé mesto plakalo. Zomrela 5. septembra 1997 vo veku 87 rokov. Ihneď bol vyhlásený štátny smútok, vlajky v celej zemi boli spustené na pol žrde. Jej telo ležalo v kalkatskom chráme sv. Tomáša celý týždeň pod sklom, zahalené štátnou indickou vlajkou. Indická vláda Matku Terezu poctila štátnym pohrebom rovnako ako Mahatma Gándhího. Pápež Ján Pavol II. ju v priebehu Svetového misijného dňa 19. októbra 2003 vyhlásil za blahoslavenú.
Táto drobná žena si získala obdiv a uznanie na celom svete. Dokázala prehovoriť do duše politikov i mocných obchodníkov. Keď raz jeden z novinárov pred ňou poznamenal, že by jej prácu nerobil ani za milión dolárov, s úsmevom mu odvetila, že ani ona. "Robím to z lásky k Bohu. Tento chudák, ktorí trpí, je pre mňa Kristovým telom."
Patrí medzi veľmi obľúbených svätých. Narodila sa 2.januára 1873 v Alencone vo Francúzsku. Pochádzala z deviatich detí, ona bola najmladšia. Štyria bratia zomreli ako deti. Všetkých päť sestier vstúpilo do kláštora. Celá rodina žila veľmi zbožným životom. Matka Zélia zomrela už roku 1877. Otec Ľudovít sa potom vzorne staral o svoje dcérky. Obidvaja boli vyhlásení za svätých pápežom Františkom 18. októbra 2015. Terezkinu výchovu zveril najstaršej dcére Paulíne, ktorá bola od nej o dvanásť rokov staršia. Paulína roku 1882 vstúpila do karmelitánskeho kláštora. Terezka sa v tom čase usilovala byť vzornou kresťankou. Veľmi zbožne sa pripravovala na prvé sv. prijímanie. Počas troch mesiacov si poznačila do svojho denníka 818 obetí a 2773 dobrých skutkov. Na jej modlitby sa obrátil jeden na smrť odsúdený zločinec. Bola nesmierne šťastná. Hoci mala iba štrnásť a pol roka, chcela nasledovať svoje sestry Paulínu a Máriu do karmelitánskeho kláštora. O povolenie žiadala aj pápeža Leva XIII. O niekoľko týždňov po návšteve Ríma dostala správu, že jej biskup povoľuje vstup do karmelitánskeho kláštora.
Život v kláštore nebol ľahký. Posteľ sa skladala z troch dosák a slamníka. Mäso mohli jesť iba chorí. Predpísané boli pôsty a mlčanie. Terézia to však s radosťou prijímala. Pred obliečkou mala každá postulantka uviesť, prečo vstúpila do kláštora. Terézia povedala: „Prišla som, aby som zachraňovala duše a najmä aby som sa modlila za kňazov.“ Aj keď mala iba pätnásť rokov, v kláštore ju nemaznali, naopak, predstavení akoby skúšali jej vieru. Bolo to pre ňu ťažké, ale statočne to znášala. 8. septembra 1890 zložila večné sľuby ako Terézia od Dieťaťa Ježiš a od Najsvätejšej Tváre. Túžila ísť do misií do Vietnamu, no chatrné zdravie jej to nedovolilo. Roku 1894 jej zomrel otec. Jej rodná sestra Celina vstúpila takisto do Karmelu a ďalšia sestra Leonia do kláštora Navštívenia Panny Márie.
Začiatkom roka 1895 na rozkaz predstavenej matky Agnesy (jej vlastnej sestry Paulíny) začala písať Terézia svoj životopis, ktorý nazvala Dejiny duše. Tam napísala pamätné slová: „Mojím povolaním je láska. Chcela by som Ježiša milovať tak vrúcne, ako ho ešte nikto nemiloval. Najmenší úkon lásky osoží Cirkvi viac ako všetky ostatné skutky dovedna.“ Svojej sestre napísala: „Ak sa chceš stať svätou, nemaj iný cieľ, ako robiť Ježišovi radosť v maličkostiach!“ Ona sama bola v tom vzorom. Trpezlivo znášala dennodenné šuchotanie a vyrušovanie istej sestry, ktorá sedela vedľa nej v kaplnke alebo pri praní s pokojom zniesla striekanie špinavej vody do tváre, ktoré spôsobila iná sestra. Mnoho si vytrpela kvôli chudobnej strave, mala veľké žalúdočné bolesti. Trpela aj kvôli krutej zime, pretože v kláštore sa vôbec nekúrilo. Nikdy sa však nesťažovala, iba na smrteľnej posteli o tom povedala predstavenej. Dostala tuberkulózu. Vykašliavala krv. Zomrela 30. septembra 1897 ako dvadsaťštyri ročná.
Ako predpovedala, spustila z neba „dážď ruží“. V roku 1923 ju pápež Pius XI. vyhlásil za blahoslavenú a o dva roky neskôr za svätú. 14. decembra ju spolu so sv. Františkom Xaverským vyhlásil za hlavnú patrónku misií, hoci v nich nikdy nebola a ani nepracovala. Dňa 19. októbra 1997 ju pápež Ján Pavol II. vyhlásil za učiteľku Cirkvi, hoci okrem vlastného životopisu a niekoľkých úvah a básní nenapísala nič teologicky dôležité.
SV. JOZAFÁT KUNCEVIČ
biskup a mučeník
(1580? - 1623)
Svätý Jozafát Kuncevič sa stal mučeníkom pri apoštolskej práci za zjednotenie pravoslávnych s Rímom.
Pochádzal z pravoslávnej rodiny. Narodil sa pravdepodobne roku 1580, a to vo Volodymyre (Wlodzimierz), v dnešnej západnej Ukrajine. Pri krste dostal meno Ján.
Po získaní základných vedomostí poslali rodičia Jána do litovského mesta Viľňusa. Tam sa chlapec dostal do styku s veriacimi a duchovnými východného obradu, ktorí boli zjednotení s Rímom. Toto zjednotenie sa uskutočnilo v rokoch 1595-1596 dohodou v Ríme a jej prijatím na synode v Breste (Litovskom). Ján sa rozhodol pridať k zjednoteným.
Pod vplyvom jezuitov vstúpil roku 1604 do rehole sv. Bazila vo Viľňuse. Tam prijal rehoľné meno Jozafát, ktoré odvtedy používal. Po začlenení sa do rehoľného života a po doplnení teologického štúdia bol roku 1609 vysvätený za kňaza. Ako rehoľný kňaz mal Jozafát isté povinnosti v kláštornej komunite, ale popritom sa venoval aj apoštolátu mimo kláštora. Bol veľmi dobrý kazateľ. A keďže bol pritom i vzdelaný a nábožný, jeho kázne silno pôsobili na poslucháčov. Katolíkov upevňovali vo viere a mnohých pravoslávnych privádzali k zjednoteniu s Rímom.
Už štyri roky po kňazskej vysviacke vymenovali rehoľní predstavení Jozafáta za igumena (predstaveného) baziliánskeho kláštora v Byteni a o rok neskôr za archimandritu (vyššieho predstaveného) vo Viľňuse. Jeho schopnosti však upútali aj pozornosť vyšších cirkevných predstavených. Kyjevský metropolita Velamin G. Ruckyj ho vymenoval za koadjútora vekom pokročilého polockého arcibiskupa a v novembri 1617 ho vysvätili za biskupa. Keď starý arcibiskup o rok neskôr zomrel, Jozafát sa stal jeho nástupcom.
Jozafát netúžil po hodnostiach. No v tomto prípade vedel, že neprijíma pocty, ale ťažké a nebezpečné poslanie. A chcel ho vykonávať dôsledne, bez ohľadu na následky, ktoré môže vyvolať jeho horlivosť v Božej službe.
Jozafát bol arcipastierom a zároveň misionárom, apoštolom zjednotenia pravoslávnych s Rímom. Ako arcipastier sa usiloval predovšetkým pozdvihnúť úroveň svojich duchovných. Každoročne ich zvolával na synodu. Okrem toho ich osobne navštevoval; viedol ich k poriadku v živote a v kostole, k dôstojnému sláveniu bohoslužieb a k solídnemu vyučovaniu kresťanskej náuky. Na pomoc vyučovaniu im zostavil katechizmus.
Zvlášť ťažký bol jeho apoštolát zjednotenia. Jozafát sa mu však venoval so zápalom a kázňami, rozhovormi i písaním dosiahol pekné výsledky. Ale od roku 1620 začali pravoslávni s pomocou Kozákov systematický boj proti zjednoteniu s Rímom. V polockom arcibiskupstve viedol protirímsku propagandu istý Melecij Smotrickij. Podarilo sa mu pobúriť proti arcibiskupovi ľudí najmä vo Vitebsku. Keď tam Jozafát prišiel, ľudia ho prepadli v jeho biskupskom dome, zbili ho, dobodali oštepmi a nakoniec dorazili veľkou sekerou. Jeho telo hodili do rieky Dviny. Bolo to 12. novembra 1623.
O niekoľko dní voda vyplavila arcibiskupovo telo. Veriaci ho pochovali najprv v Polocku a neskôr v Biale. Roku 1916 previezli jeho telesné pozostatky do Viedne a roku 1949 do Ríma, kde sú uložené v chráme sv. Petra pod oltárom sv. Bazila Veľkého.
Polockého arcibiskupa a mučeníka Jozafáta vyhlásil za blahoslaveného roku 1643 pápež Urban VIII. a za svätého Pius IX. roku 1867. Pápež Pius XI. pripomenul trojsté výročie mučeníckej smrti sv. Jozafáta roku 1923 osobitnou encyklikou.
Patróni Európy - tento titul udeľuje katolícka cirkev významným svätcom v dejinách, ktorí sa zaslúžili o formovanie duchovného a kultúrneho dedičstva Európy.
- sv. Benedikt z Nursie (za patróna Európy ho vyhlásil pápež Pavol VI. roku 1964)
- sv. Konštantín - Cyril a sv. Metod, slovanskí vierozvestovia (vyhlásení roku 1980 Jánom Pavlom II.)
- sv. Brigita Švédska
- sv. Katarína Sienská
- sv. Terézia Benedikta od Kríža - Edith Stein (všetky tri svätice za spolupatrónky vyhlásil Ján Pavol II. roku 1998)
sv. Benedikt z Nursie
Svätý Benedikt sa narodil okolo roku 480 v mestečku Nursia (Norcia). Podľa sv. Gregora Veľkého, ktorý opísal Benediktov život, ho jeho zámožní rodičia poslali na štúdiá do Ríma. Nízka morálna úroveň a neviazaný život študentov, kontrastujúci s rozpadávajúcou sa spoločnosťou, priviedli Benedikta k zanechaniu štúdia a odchodu z Mesta. V snahe pracovať pre Boha a nie ťažiť zo šťastia v živote sa v Effide a neskôr v Subiacu vydal cestou pustovníckeho života. Jeho cnostný život ho čoskoro preslávil, no zároveň mu pripravil mnohé skúšky. S niekoľkými vernými učeníkmi nakoniec prišiel na vrch Montecassino, kde okolo roku 525-530 založil na mieste bývalej pohanskej svätyne kláštor. Zhruba po štvrť storočí strávenom v mníšskom spoločenstve, na sklonku svojho života, zostavil Regulu ako svoj duchovný testament — výsledok celoživotnej skúsenosti. Sv. Benedikt zomrel podľa tradície 21. marca 547 počas modlitby v kruhu svojich učeníkov.
Pavol VI. ustanovil sv. Benedikta za hlavného patróna Európy apoštolským listom Pacis nuntius 24. októbra 1964.
V časoch svätého Benedikta už malo mníšstvo svoje relatívne pevné postavenie v kresťanskom svete. Sám Benedikt v mnohom čerpal zo skúseností svojich predchodcov, medzi ktorých sa významne zapísali sv. Bazil Veľký a sv. Ján Kasián. Samotná Regula silne stavia na staršom texte anonymného autora, často nazývého „Magister“. Na rozdiel od tohto staršieho textu však Benedikt nechce zväzovať mníchov záľahov detailných predpisov, ale dať prvé miesto Kristovi a jeho Evanjeliu. Cieľom mníšskeho života je dokonalosť, ktorá vyžaduje zachovávanie prikázania lásky, no zároveň na ňu možno nastúpiť a zavŕšiť ju jedine z Božej milosti.
Medaila sv. Benedikta
Svätý Benedikt za svojho života mal veľkú úctu ku svätému krížu; znaku vykupujúcej lásky Ježiša Krista. Často robieval znak kríža. Za svoj v Bohu ponorený život dostal svätý Benedikt zvláštne dary: liečiť nemocných, vyháňať zlých duchov, nazerať do prítomnosti a do budúcnosti (pápež Gregor Veľký potvrdzuje u Benedikta prorocký dar),... Na jeho príhovor a modlitby sa diali mimoriadne udalosti a zázraky.
Na jednej strane je sv. Benedikt držiaci v pravej ruke kríž a v ľavej Regulu. Po pravej strane je rozbitý pohár s vychádzajúcim hadom, po ľavej havran odnášajúci otrávený chlieb. Tieto obrazy sa vzťahujú na príbehy z Dialógov sv. Gregora Veľkého, pri ktorých bol sv. Benedikt zachránený pred nepriateľskými úkladmi mocou znaku sv. Kríža. Pri svätcovi je nápis: „Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta). Na obrube je nápis: „Eius in obitu nostro prasentia muniamur“ (Nech nás jeho prítomnosť chráni v hodine smrti).
Na druhej strane medaily je kríž s písmenami „C-S-P-B“, čo znamená opäť „Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta). Nad krížom je nápis „PAX“ (Pokoj), čo je heslo rehole. Niektoré medaily majú namiesto textu Pax písmená „IHS“, čo znamená „Iesus Hominum Salvator“ (Ježiš Spasiteľ ľudí). Na ramenách kríža sú písmená, ktoré znamenajú: „Crux Sacra Sit Mihi Lux“ (Svätý Kríž nech mi je svetlom) a „Non Draco Sit Mihi Dux“ (Diabol - doslova drak - nech nie je mojím vodcom). Na okraji sú začiatočné písmená exorcizmu: „Vade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana - Sunt Mala Qua Libas, Ipse Venena Bibas“ (Choď preč satan, nezvádzaj ma k márnostiam; to, čo mi nahováraš je zlé, sám si vypi svoje jedy).
Nosením medaily dáva človek najavo, že sa stavia pod ochranu sv. Benedikta. Exorcizmus je znakom odmietnutia diabla a jeho pokušenia, ako to urobil sv. Benedikt a znak sv. Kríža je vyznaním viery kresťana. Zvláštnou formou medaily je tzv. benediktínsky kríž, čo je vlastne krucifix, ktorý má na krížení ramien vloženú medailu sv. Benedikta.
Pio z Pietrelciny (Páter Pio),
kňaz, rehoľník, mystik
- vlastným menom Francesco Forgione
25. mája 1887 sa v malej talianskej dedinke Pietrelcina do rodiny roľníka Grazia a jeho manželky Giuseppy Forgione narodil František, pomenovaný po sv. Františkovi z Assisi. Už v detstve bolo jasné, že je výnimočným dieťaťom Božím. Bol veľmi zbožným, už ako chlapec sa chcel stať kňazom. Stal sa kapucínom, ako šestnásťročný si v roku 1902 obliekol kapucínsky habit. Prijal meno Pio. Po siedmich rokoch štúdií bol roku 1910 vysvätený za kňaza.
Celý jeho život bol poznačený utrpením a nadprirodzenými zásahmi. 20. septembra 1918 páter Pio, kľačiac pred svojím veľkým krížom, dostal stigmy – rany ukrižovaného Ježiša Krista. Tým sa stal prvým stigmatizovaným kňazom v histórii Cirkvi. Lekár, ktorý skúmal tieto rany, mohol len konštatovať, že rany nemajú prirodzený pôvod. Nejaký čas pred smrťou r. 1968 stigmy zmizli a nezostala po nich žiadna jazva. Koža bola úplne obnovená. Mnohí, ktorí sa s ním stretli, hovorili, že krv, vytekajúca zo stigiem, mala vôňu kvetov. Okrem tejto nadprirodzenej skutočnosti mal páter Pio dar bilokácie a vedel aj čítať v ľudských srdciach. Prichádzalo za ním toľko ľudí, že často spovedával 10-12 hodín denne. Správne odhadol, čo penitenti potrebovali, a vždy našiel to správne slovo, aby priviedol ľudí bližšie k Bohu.
Zomrel 23. septembra 1968 ako 81-ročný. Na jeho pohrebe bolo prítomných okolo stotisíc ľudí. Za blahoslaveného bol vyhlásený 2. mája 1999 a za svätého 16. júna 2002 pápežom Jánom Pavlom II. Miesta, kde žil páter Pio, patria k významným cieľom pútnikov z celého sveta.
(prevzaté z internetovej stránky: http://www.zivotopisysvatych.sk/pio-z-pietrelciny/)
Na orodovanie pátra Pia sa aj dnes dejú mimoriadne obrátenie najpresvedčenejších ateistov, ako aj zázračné uzdravenia. Spomenieme tu aspoň jeden úžasný zázrak, ktorý sa stal na príhovor pátra Pia. Vedecký svet udivuje mimoriadna skutočnosť, že Talianka Gemma di Giorgiová, ktorá sa narodila v roku 1939 bez zreničiek, získala v roku 1947 schopnosť dokonale vidieť po prijatí Eucharistie z rúk pátra Pia. Táto žena až do dnešného dňa nemá zreničky, no napriek všetkých fyzikálnym zákonom výborne vidí. Vedci podrobne skúmali tento úžasný, stále trvajúci zázrak.
Dokumenty potvrdzujú, že mnoho ráz počas svojho pozemského života sa páter Pio vďaka daru bilokácie premiestňoval na miesta vzdialené stovky, ba až tisícky kilometrov, aby duchovne pomohol ľuďom v núdzi. Dokázal čítať vo svedomí a poznal podrobnosti zo života celkom neznámych ľudí. Mal dar stretávať sa s dušami, ktoré trpia v očistci. Počas každodenných mystických stavov sa stretával s Ježišom, Pannou Máriou a svätými. A rovnako každý deň bojoval proti nenávistným útokom a nenávisti zlých duchov.
Svätý páter Pio mal 50 rokov na svojom tele ustavične krvácajúce rany – stigmy – znaky Kristovho umučenia, ktoré lekári nijako nedokázali vyliečiť. Z rán pátra Pia sa šírila nebeská vôňa, ktorú cítili ľudia v rôznych kútoch sveta, často vzdialených od San Giovanni Rotondo aj tisíce kilometrov, ktorých si vybral.
Svätý Charbel Makhlouf (Šarbel Makhluf) sa narodil 8. maja 1828 ako piate dieťa chudobnych roľnikov Antona a Brigity Makhloufovcov. Žili v malom, horskom mestečku Bekaa Kafra, 140 km na sever od Bejrutu. Pri krste dostal meno Jozef. Jeho rodičia boli katolici maronitskeho obradu. Deti Makhloufovcov vyrastali v radostnej atmosfere lasky, ktora pramenila z každodennej modlitby a ťažkej prace na poli. V tom čase bol Libanon pod osmanskou nadvládou. Keď mal Jozef tri roky, zomrel mu otec. Matka, aby zaistila deťom živobytie a vzdelanie, rozhodla sa opať vydať a vzala si šľachetneho a nabožneho muža, Ibrahima, ktory bol stalym diakonom. Jozef ako štrnasťročny prvy raz pocitil povolanie k rehoľnemu životu. Avšak až roku 1851 sa rozhodol vstupiť do klaštora v meste Maifug. Tam prežil postulat a prvy rok noviciatu. Začiatkom druheho roku noviciatu odišiel do klaštora v mestečku Annaya, kde 1. Novembra 1853 zložil prve rehoľne sľuby a prijal rehoľne meno Charbel podľa antiochijskeho mučenika z roku 107. Po ukončeni teologickych študii 23. jula 1859 prijal kňazsku vysviacku. Ako mlady kňaz sa roku 1860 stal svedkom hroznej masakry vyše 20 000 kresťanov, ktoru spachali moslimovia a druzovia. Moslimske bojove oddiely neľutostne vyvraždili cele kresťanske rodiny, plienili, rabovali a palili kostoly, klaštory, hospodarstva a domy. Stovky utečencov – hladnych, zranenych, zdesenych tym, čo sa stalo a čo ich ešte mohlo stretnuť – hľadali ochranu v klaštore v Annayi. Otec Charbel pomahal utečencom celym srdcom, modlil sa, postil, konal prisne skutky kajucnosti, a tak sa v duchu pokania obetoval Bohu za spachane zločiny a upenlivo prosil o Božie milosrdenstvo pre utočnikov i pre prenasledovanych. 15. februara 1875 po sedemnastich rokoch života v rehoľnom spoločenstve v Annayi otec Charbel dostal povolenie presťahovať sa do pustovne svateho Petra a Pavla, aby sa tam v uplnej mlčanlivosti, modlitbe, praci a ešte prisnejšom umŕtvovani uplne zjednotil s Kristom. Pustovňa bola v nadmorskej vyške 1350 metrov a žili v nej traja rehoľnici. Cela otca Charbela mala len šesť štvorcových metrov. Pod habitom nosil vždy srstenú košeľu, spal len niekoľko hodín, jedol veľmi skromnú stravu bez mäsa, a aj to len raz za deň.. Centrom jeho života bola Eucharistia. Denne slávil v kaplnke pustovne svätú omšu. Dlho sa na ňu pripravoval a po jej skončení zotrval vyše dve hodiny v ďakovnej modlitbe. Jeho najobľúbenejšou modlitbou bola adorácia pred Eucharistiou. Tak isto meditoval nad Svätým písmom a neustále sa modlil a pracoval. Jestvuje mnoho sprav o zazračnych udalostiach zo života otca Charbela, ale najviac sa ich stalo až po jeho smrti. Otec Charbel zomrel na vigiliu Narodenia Pana roku 1898 počas nočnej adoracie pred Najsvatejšou sviatosťou. Rehoľni spolubratia ho našli rano ležať na podlahe kaplnky a videli, ako z bohostanku žiarilo zvlaštne svetlo a obklopovalo jeho telo. Bolo to pre nich jasne znamenie z neba. 25.decembra v deň Narodenia Pana otca Charbela pochovali v spoločnom rehoľnom hrobe. Prvu noc po pohrebe sa nad miestom, kde bol pochovany, objavilo oslepujuce tajomne svetlo, viditeľne v celej doline, ktore svietilo neustale 45 noci od pohrebu. Vyvolalo to rozruch v celom okoli. Keď sa patriarcha maronitov dozvedel o tom, čo sa dialo pri hrobe pustovnika, z bezpečnostnych dovodov dal telo preniesť do klaštora. Hrob otca Charbela bol otvoreny v pritomnosti lekara a uradnych svedkov. V hrobe bola voda a blato, ale mŕtvola svateho pustovnika bola neporušena. Po exhumacii telo podrobili dokladnej prehliadke, ktora potvrdila, že na tele neboli najmenšie stopy po rozklade a vydavalo prijemnu voňu a tekutinu neznameho povodu (akysi druh sera s krvou). Táto tekutina vyteká zo svätcovho tela dodnes a je znakom Kristovej uzdravujúcej moci. Telo otca Charbela umyli, obliekli do novych šiat a uložili do otvorenej rakvy, ktoru dali do klaštornej krypty, aby bolo nedostupna pre veriacich. Z dovodu neustaleho tvorenia sa tekutiny museli rehoľnici každe dva tyždne vymieňať na tele otca Charbela šaty. Až 24. jula 1927 telo uložili do kovovej rakvy a preniesli do mramorovej hrobky v klaštornom kostole. Pretože roku 1950 začala z hrobky vo veľkom množstve vytekať tajomna tekutina, patriarcha Maronitskej cirkvi vydal prikaz na otvorenie hrobu a exhumaciu telesnych pozostatkov. Pritomna bola lekarska komisia, predstavitelia Cirkvi a štatni uradnici. Pred zrakom pritomnych sa objavil neobyčajny obraz: telo svateho pustovnika vyzeralo tak, ako v okamihu smrti: bolo zachovane v dokonalom stave. Tajomna tekutina neustale vychadzajuca z tela sposobila koroziu kovovej rakvy a prederavila mramorovu hrobku. Po umytí a oblečení boli telesné pozostatky na niekoľko dní vystavené pre verejnosť a potom v novej rakve uložené do hrobky, ktorú zamurovali. V tom roku zaznamenali v Annayi rekordný počet zázračných uzdravení a obrátení. Kláštor v Annayi sa stal cieľom pútí nielen kresťanov, ale aj moslimov a pútnikov iných vyznaní. Roku 1965 bol otec Charbel blahoslaveny a 9. oktobra 1977 Svatym Otcom Pavlom VI. na Namesti svateho Petra v Rime vyhlaseny za svateho.