História obce
Obec Sedliská leží na mieste, ktoré je pre človeka príťažlivé už od praveku. Najstaršími pamiatkami, pochádzajúcimi zo stredného paleolitu (200 000 - 35 000), sú praveké kamenné nástroje objavené pri prieskumných prácach na poli neďaleko sedlištianskeho cintorína smerom na Vyšný Kazimír.
Ďalšie doklady života v mikroregióne Sedlísk nájdeme v mladšej dobe bronzovej (13.-11. stor. pred n. l.), kedy sa na úpätí hradného vrchu (pravda, vtedy ešte ani z ďaleka nejestvoval hrad) vytvorilo významné sídlisko gavskej kultúry. Niektorí bádatelia pripisujú túto kultúru Kimerom, známym z gréckych písomných prameňov, toto tvrdenie však nie je bezpečne doložené. Čo ale s určitosťou vieme, je fakt, že v oblasti dnešného podčičvanského cintorína sa rozkladalo významné sídlisko s dôležitosťou nadmiestneho významu. Pri archeologickom výskume v rokoch 1987 - 88 sa tu našli stopy po objektoch a veľké množstvo zlomkov predmetov dennej potreby, predovšetkým keramika, ale aj doklady remeselnej činnosti - tkáčske závažia, ťažidlá na vretenká, odlievacie formy i samotný bronzový výrobok - čepeľ malého kosáka, ktorý možno považovať aj za nepriamy dôkaz poľnohospodárskej činnosti, rovnako ako trecie a brúsne kamene. Prekvitajúce sídlisko malo v blízkosti vodný tok, za chrbtom strmý kopec, kam sa bolo možné uchýliť v čase nebezpečenstva a odkiaľ bol vynikajúci prehľad o situácií v celej doline. Naozaj strategický veľmi výhodné miesto. 
Sídlisko napriek tomu všetkému niekedy okolo 11. stor. pred n.l. zaniká. Jeho obyvatelia sa možno iba presunuli južnejšie alebo dokonca západnejšie po obvode hradného vrchu. Všade totiž nachádzame po nich stopy, no pritom nepredpokladáme také rozsiahle sídlisko v jednom časovom úseku. Pravdepodobnejší je predpoklad, že obyvatelia sa presúvali na vhodnejšie polohy. Na západnom svahu hradného vrchu archeologický výskum najnovšie zachytil zaujímavé objekty, ktoré spájame s metalurgickou činnosťou osadníkov v mladšej, prípadne v neskoršej dobe bronzovej. Tri prepálené pece sa zrejme používali na spracovanie medi. Tento objav povyšuje Sedliská - Podčičvu najstaršiu známu osadu metalurgov vo vranovskom regióne.
V 2. stor. pred n.l. prichádzajú na polohu cintorín Kelti - prvé etnikum, ktoré vieme bezpečne pomenovať historickým názvom, nie iba archeologicky stanoveným termínom. Kelti majú svoju pravlasť vo Francúzsku, Nemecku a JZ Čechách, odkiaľ sa zrejme po preľudnení pustili východným a južným smerom na výboje. Dostali sa i k nám. V Sedliskách - Podčičve znovu vzniklo sídlisko väčšieho významu. Rolu tu pravdepodobne zohrala výhodná strategická poloha úpätia neskoršieho hradného vrchu. Po Keltoch v zemi zostali zlomky keramiky vytáčanej na hrnčiarskom kruhu, veľmi kvalitne vypracovanej a vypálenej, tiež zlomky keramiky s tuhou, ktorá slúžila na technické účely,možno aj na prevoz a úschovu soli. K vzácnostiam patria zlomky typicky keltského šperku - sapropelitového náramku a predovšetkým krásna bronzová spona na spínanie šiat - doklad keltskej zručnosti a vkusu.
Výskum ukázal, že Kelti museli opustiť sídlisko s chvatom a nestihli si zobrať všetky cennosti. Za obeť ohňu padlo dokonca obilie (pšenica špaldová), ktorého zuhoľnatelé zrnká sa našli v keltskej zásobnici. Sídlisko zaniklo pri požiari, spôsobenom azda vojenskými nepokojmi. Nečudo, keltské obdobie nebolo najpokojnejšie a Kelti vedeli byť nielen dobrými roľníkmi, skvelými remeselníkmi, ale aj krvavými bojovníkmi. Pokiaľ však ide o keltské obdobie v dejinách Sedlísk, predpokladáme, že archeologický výskum prinesie ešte mnoho nových poznatkov. Už zachytenie pozostatkov keltskej keramiky takmer na vrchole hradného kopca ( "Pánska lúčka") dáva tušiť, že Kelti tu mohli mať výšinnú osadu s rozsiahlym vplyvom na život širšej oblast i.Po Keltoch boli Sedliská niekoľko storočí neobývané - aspoň úpätie neskoršieho hradného vrchu stíchlo. Ľudia sa však mohli presunúť smerom, kde dnes stojí dedina a zvyšky po ich živote 
sa dávno zničili stredovekou a novovekou zástavbou. Sedliská naďalej zostávajú tajuplnou archeologickou lokalitou ukrývajúcou mnohé tajomstvá. Pri ich odkrývaní môžu pomôcť samotní občania pozornosťou pri akýchkoľvek zemných prácach a včasným ohlásením prípadných nálezov. Veď ide predovšetkým o hrdosť Sedlísk. V minulých rokoch sa svojou poctivou prácou na archeologickom výskume Vlastivedné múzea Hanušovce n. T. pričinili o poznanie minulosti Sedlísk aj ich obyvatelia, pracovníci na vykopávkach, pani Juraj a Ján Gajdzikovci, J. Ďurina, J. Soták a J. Bak.
V ďalšej histórii Sedlísk možno s istotou hovoriť až o osídlení slovanskom, teda osídlení našich priamych pokrvných predkov. Toto tvrdenie dokladujú jednak archeologické nálezy - črepy z 8. stor., jednak samotný názov obce. Základ názvu Sedliská - "sedlo", "seděti" je západoslovenského charakteru a samotný názov Sedliská je vôbec staroslovanského pôvodu. To všetko svedčí o starobylom slovanskom osídlení a príslušnosti tejto oblasti prinajmenšom pod vplyv, ak nie do rámca Veľkej Moravy a potvrdzuje poznanie o spoločnom prazáklade slovenského národa.
Jazykové indície a následný vývoj v stredoveku podmieňujú dosiaľ nepotvrdenú hypotézu o existencii slovanského hradiska na neskoršom hradnom vrchu. Na konci 13., resp. začiatkom 14. storočia, zrejme pod vplyvom tatárskeho drancovania, tu bol postavený hrad. Územie sa spomína v roku 1270 v donačnej listine kráľa Štefana V., ktorý ho daroval magistrovi Rajnoldovi, zakladateľovi rodu Rozgoňovcov, šľachticov z Rozhanoviec. Predpokladá sa, že pôvodne toto územie patrilo kniežaťu Rastislavovi, bližších písomných správ z toho obdobia však niet. Samotný hrad mal pohnuté dejiny. V listine z roku 1270 sa ešte neuvádza, že súčasť panstva Čičva je aj hrad.
Prvá priama písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1316, kedy ho spracoval kastelán Mikuláš, zvaný Peres. Listiny kráľa Žigmunda z roku 1410 a 1414 potvrdzuje donačnú listinu z roku 1270 dokladujú, že k panstvu patrí aj hrad postavený predkami Rozgoňovcov. Na základe týchto archívnych materiálov možno teda teoreticky datovať vznik hradu medzi roky 1270 - 1316. Hrad však mohol vzniknúť už v 12. storočí s funkciou strážiť krajinskú cestu a pohraničie. Jeho skutočný pôvod môže objasniť len systematický archeologický výskum.
V polovici 14. storočia patrila k hradu kamenná veža, cisterna v severnej a palác v južnej časti areálu. V rokoch 1363 bol palác schátraný a takmer neobývateľný. Hrad spravovaný kastelánmi mal viac menej strážnu a vojenskú funkciu, zemepáni si už v 14. storočí dali postaviť pohodlnejší hradný palác vo Vranove. Význam hradu stúpol, keď pričinením Drugetovcov sa stal miestom stoličných zhromaždení a uloženia archívu Zemplínskej župy.
Výhodná geografická a strategická poloha predurčila čičvianský hrad hrať dôležitú úlohu vo vojenských konfliktoch svojej doby, pričom na to často doplatil. V roku 1527 ho vypálili vojská Jána Zápoľského. do roku 1678 ho zrenovovali a upravili, avšak už v roku 1684 bol obsadení a zdevastovaný vojskami Imricha Tokoliho. V nasledujúcich dvadsiatich rokoch ho opravili. V roku 1703 sa hradu zmocnil František Rákoci II., ktorý ho dal znova opraviť a opevniť. Z nového šatu sa netešil dlho. V roku 1711 bol dobytý cisárskymi vojskami a ako stredisko odporu šľachty proti cisárovi v protihabsburských povstaniach úradne zdemolovaný. Preto sú aj jeho ruiny v takom žalostnom stave. Nebol totiž ničený len zubom času, ale aj deštrukčným zásahom ľudskej ruky.
Hrad je neveľký, no nepatrí k celkom bežným typom stredovekých hradov na Slovensku. Pôvodný architektonický pôdorys bol nepravideľný s okrúhlou vežou a britom / kruhová veža so zahrotením, tvar ostrej slzy /. Budovy boli pri hradnom múre na východnej strane - smere do údolia. V roku 1316 sa spomína jeho strážna úloha nad cestou vedúcou do Poľska - Porta Polonica / Poľská brána / a v roku 1414 v spomínanej listine kráľa Žigmunda je označený ako "castrum lapideum" - kamenný hrad. Najväčšie prestavby na hrade zaznamenávame na prelome 15. a 16. storočia. Vtedy tu bola postavená delová bašta nad strmým úbočím k ceste popod hrad. Na SZ sa dobudovalo nové predhradie s jednou okrúhlou baštou, ktoré oddeľovala od ostatných častí hradu priekopa.
Vlastníkmi hradu boli až do roku 1523 Rozgoňovci, kedy zomrel posledný mužský člen rodiny Štefan. Majetok pripadol Štefanovmu zaťovi Andrejovi Bátorimu. Jemu a jeho potomkom, Bátoriovcom z ečedskej vetvy, patril dokonca 16. storočia. Vtedy vymreli i Bátoriovci po meči a panstvá Čičva, Vranov a Skrabské pripadli od roku 1605 Nadašdiovcom a Ňariovcom. V súvislosti so zemepánmi nemožno zabudnúť na krvavú čachtickú pani Alžbetu Bátoričku, sestru posledného muža v rode Bátoriovcov Štefana. Alžbeta sa v roku 1575 vo vranovskom kostole zosobášila s Františkom Nádašdim a svadba bola na vranovskom alebo čičvanskom hrade. Príležitostne sa na hrade zdržiavala aj neskôr a pravdepodobne tu umučila dve dievčatá. V prvej štvrtine 17. storočia panstvo pripadlo Esterháziovcom a Drugetovcom a po smrti Žigmunda Drugeta v roku 1684 ho zdedili jeho sestra a dve dcéry.
Pokiaľ ide o pomenovanie panstva Čičva a hradu toho istého mena predpokladá sa, že je odvodené od názvu osady, ktorá tu jestvovala dávno pred jeho výstavbou. Starobylosť názvu Čičva naznačuje vznik dediny pred 11. storočím a možno ju azda kontinuálne spojiť so slovanskými osadníkmi z 8.- 9. storočia. Priama písomná správa o dedine Čičva pochádza však až z roku 1363, kedy si šľachtici z Rozhanoviec delili hrad a k nemu patriace majetky. Neskoršie sa už názov Čičva nevyskytuje, pravdepodobne dedina v poslednej štvrtine 14. storočia zanikla, resp. sa začal používať názov Podčičva. Podčičva sa spomína v listine z roku 1493. nepochybne existovala už pred týmto rokom, ak ju aj nestotožníme s dedinou Čičva zo starších období. V 15.-16. storočí sa v archívnych materiáloch označuje maďarským názvom Varalya, t.j. Podhradie. Približne v roku 1493 tu hospodárili štyri sedliacke usadlosti. Dedina sa spomína ešte v roku 1519, neskôr v 16. storočí sa pod týmto názvom už neobjavuje. Môže to súvisieť s oslabením intenzity života v nej, alebo so stotožnením jej obyvateľov s obyvateľmi Sedlísk.