Ľudová kultúra - história - Obec Sedliská - Oficiálna stránka obce

Prejsť na obsah

Hlavná ponuka:

Ľudová kultúra - história

Kultúra

Azda najväčšie bohatstvo má naša krajina vo folklóre, v ľudových tradíciách, obdivovaných svetom ako prejav originality, umeleckého cítenia a svojského nazerania na každodenný život. Sedliská, typická hornozemplínska obec, mali bohato rozvinutú ľudovú kultúru, žiaľ,  dnes zachovanú už len v skromných reliktoch.

Ľudový odev

   Medzi najvýraznejšie zložky ľudovej kultúry patrilo oblečenie. Osobitosti ľudového odevu sa formovali v pomerne neveľkom časovom období. Z jednoduchého a tým viac-menej rovnakého oblečenia roľníkov sa v priebehu 18.-19. storočia vytvárali rozmanité druhy odevov. Sedlištiansky  kroj je jedným z variantov hornozemplínskeho typu kroja. Má formy charakteristické pre tento typ, či už ide o základné súčasti alebo ich výzdobu a farebnosť.
    Až do začiatku 18. storočia sa na zhotovovanie ľudového odevu používali výlučne doma spracované druhy textilných materiálov (ľanové a konopné plátno, domáce súkno, neplstené vlnené tkaniny, kožušiny). S rozvojom textilných manufaktúr prenikajú na dediny remeselne zhotovované druhy textilu (jemné plátna a súkna). Koncom 19. storočia sa už z domácich tkanín šili len pracovné odevy alebo spodná bielizeň.
  Ženy v Sedliskách nosili suknice "podolky", na nich 4-5 spodných sukní "kabátov", ušitých pôvodne z domáceho ľanového plátna. Vrchná sukňa "kabát", pravidelne nariasená alebo nadrobno naskladaná, bola ušitá väčšinou z kašmíru a "pišušu", lesklej saténovej látky s potlačeným vzorom. Ďalšou súčasťou ženského odevu bolo oplečko. Nosilo sa jedno spodné, ušité z domáceho ľanového plátna a druhé vrchné, najprv tiež z domáceho, neskôr z remeselne vyrábaného materiálu. Vrchné oplečko zdobila výšivka. Na oplečku sa nosil "lajbík" z vlnenej neplstenej tkaniny, v zime krátky vyšívaný kožuch. Celý kroj dopĺňali čierne kožené čižmy "kozačky". Používali sa rovné bez podpätku alebo s podpätkom. Spravidla  mali veľmi tvrdé sáry. Pomerne charakteristickým lokálnym prvkom v úprave vonkajšku žien je úprava hlavy. Dievky v Sedliskách nosili vrkoče a v nich uviazané mašle. Vydaté ženy mali vlasy stočené vzadu do dvoch uzlov "mičody" a upevnené veľkými špendlíkmi "gomboškami". Vpredu  boli vlasy nahladko učesané a stiahnuté polkruhovým hrebeňom. Na "mičode" sa nosila šatôčka upravená na "začepku", ušitá väčšinou z pestrej kašmírovej látky. Hlavu nakoniec prikrývala šatka "chustka". Používali sa viaceré druhy šatiek: "hatlasky" - šatky ušité z atlasu s dookola vytkaným vzorom, "pľuščačky" -
zamatové alebo brokátové šatky ozdobené výšivkou v jednom rohu, "delinky" - jemné kašmírové šatky pretkávané lesklým vláknom, s drobným vytkávaným kvetovaným vzorom, "darexovky"- jednoduché kašmírové šatky s kvetovaným vzorom a šatky "vyšívané na paťolace" s výšivkou a čipkovou obrubou.
  Pôvodne tak ako pri ženskom odeve sa základné súčasti mužského oblečenia šili z doma spracovaných materiálov. Košeľa "košuľa" bola ušitá z domáceho ľanového plátna. Na sviatočné príležitosti sa používali bohato zdobené košele s rôznofarebným vyšívaným kvetovaným vzorom na hrudi a lemoch rukávov. Na košeli nosili muži "lajbik", ušitý pôvodne z vlnenej neplstenej tkaniny, neskôr najčastejšie zo zamatu a kašmíru. V zime používali krátke kožuchy "gubane, huňe". Nohavice "nohavky"  sa šili z "drelichu", pevného a veľmi trvácneho plátna a len sviatočné boli ozdobené výšivkou. Odev dopĺňali čierne kožené čižmy a pokrývka hlavy "kalap". "Kalapy" sa nosili v rôznych farbách a mohli byť bez ozdoby alebo ozdobené pierkom.


Ľudové tradície

V minulosti sa k životu človeka viazalo viacero zvykov a obyčají. Veľmi dôležitú spoločenskú a hospodársku funkciu mali zvyky patriace k jednotlivým obdobiam kalendárneho a cirkevného roka. Ich hlavná časť je sústredená na obdobie relatívneho pokoja v poľnohospodárstve. Obyčaje predvianočné a vianočné sa začínajú skončením jesenných poľných prác a vrcholia sviatkami Božieho narodenia.
  Na Štedrý deň bol pôst od rána až do večere. Štedrovečerná večera mala preukázať hojnosť a dostatok všetkého na stole, aby bola hojnosť a bohatá úroda i v budúcom roku. Na  stole nesmel chýbať med, oplátky, "bobaľky" s makom či kapustou, fazuľa "na mačanku", kyslá hubová polievka (bez mäsa). Toto jedlo sa podávalo aj na Božie narodenie a gazdinky nevarili ani neumývali riad.
   Gazdiná piekla na Štedrý deň v peci koláč "kračun", zo zvyšku cesta urobila koláč v tvare kríža pre dobytok. Gazda ho pred večerou podal dobytku polámaný na kúsky a do každého z nich vložil šípku, med, oplátku a cesnak. V maštali nabral "zajdu" ("plachcinu") slamy a pod pazuchu sena, ktoré doniesol do izby a zavinšoval:

   "Vinšujem, vinšujem na totu svätu viľiju, žebi vám Pan Boh dal vecej ročky dožic a dočekac hojnejši, pokojnejši, v komore žeľe, u chiži vešeľe, na humne uroda, na dvore priploda, žebi sce chodzili pomedzi stožočki jak jasni mešačok pomedzi hvizdočki. Toto ja vam prajem do vašej milosci. Pochvalen buď Ježiš Kristus."

  Po tejto vinšovačke mu gazdiná pokotúľala koláč "kračun" do ktorého gazda zahryzol a pri večeri všetci z neho lámali a jedli.
   Pred večerou "dzivka" pozametala izby a odniesla smetie, pritom pozorne počúvala, z ktorej strany zabreše pes, lebo odtiaľ mala  dostať ženícha. Potom išla so "žochtárom" po vodu k studni. Nalievala ju s vedrom vždy zdola hore, aby sa gazdovstvo vzmáhalo nahor. Vodu doniesla do izby. Počas večere sa do nej hodili tri lyžičky z každého jedla a obsah sa podal dobytku. Na "hredze" visel stromček, pod stolom bola položená sekera a rodina na nej držala nohy, aby boli zdravé a silné ako železo, nohy stola boli obopnuté reťazou, aby rodina držala pokope, pod stolom bola slama, symbolizujúca narodenie Jezuliatka v biednych podmienkach. Deti potom na nej spali. Na stôl priniesli semená všetkých druhov, na ne sa kládla miska s jedlom. Ktoré zrno sa prilepilo na misku, sľubovalo hojnú úrodu plodiny v nasledujúcom roku. Pred večerou sa celá rodina pomodlila a gazdiná prstom namočeným do medu poznačila každého krížikom na čelo. Počas jedla sa neodchádzalo od stola, aby sa každý dožil nasledujúcich Vianoc. Celá rodina jedla zo spoločnej misky. Po večeri sa znovu spoločne modlili a deťom rozdali jablká a orechy. Na Božie narodenie chodili vinšovať betlehemci a tak oznamovali narodenie Ježiška. Po skončení sviatkov sa zo slamy, ktorá bola v izbe urobili "porvisla". Nimi sa poviazali ovocné stromy, aby bola hojná úroda.

   Ďalšie zimné obdobie- fašiangové, sa nieslo v znamení veselosti, zábav a zimných radovánok. Ženy po večeroch priadli a tkali "pokrovce". Skončením fašiangov sa začína obdobie veľkého štyridsaťdňového pôstu. Bol to čas vážnosti a pokánia a konanie ľudí sa tomu prispôsobovalo. Nikam sa nechodilo, všetci sa zdržiavali doma, večery trávila rodina zvyčajne pri modlitbách. Stravovanie bolo veľmi striedme a skromné. Pôst sa končil  Vzkriesením.

   Na Bielu sobotu sa maľovali vajíčka len jednoducho, na bežné prírodné farby. Popoludní sa u rímokatolíkov chodili posvätiť veľkonočné jedlá "švecic paska". U gréckokatolíkov to bolo až ráno ne Veľkonočnú nedeľu. V košíku prikrytom parádnym obrúskom - "chľebovkou" boli tradičné veľkonočné jedlá "šoudra, páska, hrudka, klobása, vajíčka, soľ, maslo. Jedlo sa požívalo až na obed. Na Veľkonočný pondelok bola oblievačka.
     
   Jednou z obyčají, ktoré sa zachovali dodnes, je stavanie májov. V noci pred prvým májom sa dávajú stužkami ozdobené briezky na brány a ploty slobodných dievčat, ako výraz sympatie.
   Ľudové zvyky a tradície, v minulosti tesne späté  s každodenným, ale najmä sviatočným životom dedinských komunít je potrebné vyhľadávať a sprostredkovať najmä mladej generácii, aby aspoň zvyšky tradícií predkov spestrovali aj život našich potomkov.

 
 
Návrat na obsah | Návrat do hlavnej ponuky